Jedným z najúžasnejších a najtajomnejších darov, ktoré Kristus zanechal svojej Cirkvi, je Eucharistia. Vedomí si toho, že v nej sa nám daruje samotný Kristus, radi by sme prežívali eucharistické spojenie primerane veľkosti, dôstojnosti a posvätnosti tejto chvíle. So zahanbením a výčitkami svedomia si však musíme priznať, že nám to najsvätejšie zovšednelo.
            Samotné prežívanie eucharistického spojenia s Kristom naozaj do značnej miery závisí od nás – od našej prípravy i sústredenia sa. Ale nie celkom. Je v prvom rade Božím darom, ktorý si nemožno ničím vynútiť. Môže mať najrozličnejšiu podobu: veľkú radosť, hlboký pokoj, svetlo, pokorujúce poznanie, rozochvenú úctu. Aj vyprahnutosť v srdci má pre nás význam a je súčasťou Božieho plánu s nami.
            Ak sa trápime tým, že pristupovanie k tejto sviatosti sa nám stáva všedným, musíme si uvedomiť a prijať skutočnosť, že všetko živé podlieha zmenám. A že zovšednenie patrí tiež k zákonitostiam života. Priznajme si však, že toľkokrát vyjdeme z kostola a ani chvíľočku sa nesnažíme zotrvať v tom posvätnom, čo nám svätá omša dala. Nadväzujeme rozhovory o zbytočnostiach, oboznamujeme sa s klebietkami, šomreme  na kňaza, na ľudí.
            Kristus chce pôsobiť v nás. Dovoľme mu to a snažme sa prijímať jeho telo tak, aby sme účinky Eucharistie nezmarili vlastnou ľahkovážnosťou a nezáujmom.

Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca. Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, útechu a podporu.
                                                                                                                      Ján Pavol II.